Matej Pintér

„Musí sa zničiť nádej, idealizmus, solidarita a starosť o chudobných a utlačovaných, nahradiť tieto nebezpečné city sebeckým egoizmom a všadeprítomným cynizmom, takže oni sa budú držať toho, že nespravodlivý a utlačovateľský systém je to najlepšie, čo ide dosiahnuť. V skutočnosti prebieha veľká medzinárodná propagandistická kampaň takým spôsobom, že ľudia, a hlavne mladí ľudia, sú presvedčovaní o tom, že práve toto by mali cítiť, a že tak to cítiť chcú.“

                                                                                                                                                                                                          Avram Noam Chomsky

Neoliberalizmus, väčšine ľudí nič hovoriace slovo, a pritom pomenúva ideológiu, ktorej východiská dnes zasahujú takmer všetky aspekty nášho života. Východiská, ktoré neoliberáli dali na úroveň prírodných zákonov a dali im úlohu naturálnej sily v politike. A ako sa píše v citáte Chomského, vďaka obrovskej mediálnej kampani, väčšina populácie tieto východiská prijala ako fakt, aj keď slovo neoliberalizmus možno ani len v živote nepočuli.

Nepochybne je faktom, že ideológia neoliberalizmu sa stala určujúcou ekonomickou a politickou silou neskorého kapitalizmu. S určitým nadhľadom by sme neoliberalizmus mohli brať ako vyvrcholenie kapitalizmu, keďže jeho nosnou myšlienkou je absolútne minimalizovanie štátu v prospech voľného trhu, kde spoločenské vzťahy sú brané len ako vzťahy čisto obchodné a konkurenčné. To má podľa neoliberálov vytvoriť prosperujúcu spoločnosť, kde je ako určujúci vzťah medzi ľuďmi braná konkurencia a vrcholom slobody je možnosť voľby v procese predaja a kúpy, v ktorej sa odmeňuje úspech a trestá sa neschopnosť. Nerovnosť je braná ako cnosť, ktorá núti ľudí sa zdokonaľovať, a tak zákonite vytvoriť spoločnosť, kde sú na vrchole tí najschopnejší. Niekedy je dokonca obhajovaný princípmi darvinizmu, pretože súťaž má prirodzene zabezpečiť prežitie najschopnejších. V tomto ohľade sa neoliberalizmus dostáva na úroveň fašizmu (podobností je omnoho viac), a tu sa začína ten hlavný problém tejto zvrátenej ideológie.

Neoliberalizmus k nám prišiel pod prápormi demokracie a slobody, no v skutočnosti popiera všetky jej princípy, dokonca ani len nie je schopný garantovať dodržiavanie ľudských práv, keďže odmieta princípy solidarity. Dokonca aj najmenší možný náznak rovnostárstva alebo požiadavky dôstojného života pre všetkých je braný ako ten najväčší delikt. V spoločnosti založenej na nerovnosti však nemôže existovať všeobecná prosperita, ale len súkromné blaho vo verejnom bordeli, kde nie každý má rovnaké právo sa zúčastňovať na rozhodovaní o smerovaní spoločnosti. Taktiež odstránením vplyvu štátu sa v konečnom dôsledku zrúti aj demokracia, keďže skôr či neskôr trh ovládnu korporácie, a tým následne nebude nič stáť v ceste, aby si sprivatizovali slabý štát a vytvorili totalitu. Ale v podaní neoliberálov, by v podstate ani to nebolo problémom, pokiaľ by takáto totalita bola schopná zachovať ekonomický rast a voľný trh. Vzdialenou víziou takéhoto sveta môže byť pre nás dnes Čína, kde vládne totalitný štátny kapitalizmus. Toto vnútorné protirečenie voľného trhu v konečnom dôsledku vždy vytvorí centralizované centrum moci v podobe monopolov, ktoré funguje na princípoch centrálneho plánovania a konkurenciu ničí len veľkosťou svojho kapitálu (moci). Takáto postupná centralizácia by nás nakoniec priviedla do režimu veľmi podobnému tomu, ktorý sme mohli sledovať v ZSSR, kde síce vláda deklarovala, že výrobné zdroje patria masám, no v realite strana fungovala ako súkromná korporácia v rukách elity, ktorá vlastnila monopol na všetky výrobné zdroje, ale aj celý štát. Tým sa zo ZSSR stal štát rýdzo fašistický, i keď o sebe deklaroval, že je štátom socialistickým. V tejto vlastnosti voľného trhu tkvie i ďalšia podobnosť neoliberalizmu s fašizmom. Benito Mussolini charakterizoval fašizmus ako splynutie korporátnej moci so štátnou, takže cieľ neoliberálov je v podstate totožný s cieľmi fašizmu, aj keď neoliberáli chcú štát úplne vymazať. V konečnom dôsledku je výsledok rovnaký (nečudo, že si Sulík s Kotlebom v toľkých veciach rozumejú). Z toho nám logicky vyplýva, že fašizmus je v podstate vrcholnou formou kapitalizmu udržaného totalitnou mocou. V tomto procese  neoliberalizmus plní svojou ideológiou, zameranou na likvidácii štátu, dôležitú úlohu vo vytváraní takejto totality, tým že v rámci trhu vytvára paralelný súkromný štát mimo ústavného štátu, ktorý je vedený finančnými elitami. To vytvára ideálne podmienky pre vznik fašistického štátu, keďže v korporáciách vládne tvrdý hierarchický poriadok. Negatívne dopady neoliberalizmu a monopolizácie trhu vidíme už dnes, od manipulácie médií mediálnymi magnátmi, vplyv oligarchov na chod politiky, ale tým aj celej spoločnosti, vytváraní súkromných armád, až po obrovské negatívne dopady na ekosystém. Avšak neoliberáli všetky negatívne javy hádžu výhradne na štát s argumentom, že štátna moc má korumpujúci charakter, ale pritom si neuvedomujú skutočnú povahu trhu, ktorý svojou postupnou centralizáciou vytvára silnú oligarchiu, a tá následne svojimi finančnými prostriedkami, korumpuje politikov vo svoj prospech, tým odsudzujú politiku ľuďom a postupne demontujú demokraciu.

Nástup neoliberalizmu do politiky bol devastačný najmä pre klasické ľavicové strany, ktoré nenašli odpoveď a namiesto toho sa v Labouristickej strane začal koncept tretej cesty, ktorý sa pre ľavicu stal takmer smrteľnou ranou, keďže v ňom prijala rétoriku neoliberálov a z voľného trhu spravila nenahraditeľný koncept. Tým ľavica stratila svoju tvár, keďže sa vzdala svojej skutočnej úlohy v podobe vytvorenia alternatívy voči kapitalizmu. Dnes miesto toho plní úlohu fackovacieho panáka a distribútora sociálnych balíčkov, ktoré umelo stimulujú rozpadávajúci sa voľný trh a pomáhajú oligarchii zaliepať oči nespokojným davom. Tak majú neoliberáli takmer posvätné miesto a expandujúci voľný trh ďalej likviduje nielen demokraciu, ale aj celý svetový ekosystém. No ľavica cez to všetko ešte má šancu vytvoriť v prehlbujúcej sa kríze alternatívu voči blížiacej sa totalite, a to v podobe nového systému. No podľa všetkého sa najprv bude musieť vysporiadať so svojou minulosťou a pochopiť, že socializmus nezlyhal preto, že jeho hodnoty boli mylné, ale preto, že sa ich vzdal skôr ako ich mohol uskutočniť. V kontexte krízy a rozkladu kapitalizmu, ale žiaľ aj demokracie, sa práve ľavica a jej vízia systémovej alternatívy, musí stať garantom vytvorenia demokratickej, sociálne spravodlivej a ekologicky udržateľnej spoločnosti. Prvé hmlisté predstavy takejto spoločnosti ukázal už Marx. I keď Marxova vízia bola hmlistá a neúplná, pričom už ani úplne nezodpovedá kontextom dnešnej doby, v priebehu času bola rozvíjaná a aktualizovaná mnohými ľavicovými mysliteľmi mimo mylný prúd Boľševikov. Ľavici sa tak ponúka moderný koncept ekonomickej demokracie, ekologicky udržateľnej spoločnosti, ale najmä rozsiahlej demokratizácie všetkých aspektov spoločnosti. Je isté, že zmena systému je nevyhnutná, ale tak isto je nevyhnutný aj jej demokratický priebeh, aby sa nemohla odcudziť ako ľuďom tak aj svojím cieľom. Však aj za predpokladu, že by ľavica zažila veľký comeback, ktorého náznaky už môžeme vidieť, jej úspech nie je istý. Dôsledky neoliberalizmu v podobe sociálnej nerovnosti, krachovania ekologického systému, ale aj rozpadu medzinárodného poriadku, vytvárajú čoraz viac bezpečnostných hrozieb. Neistota, ktorú tieto hrozby vytvorili, ale aj všeobecné sklamanie ľudí zo zbabraných životov, už stihli prebudiť z hrobu klasický fašizmus, s ktorým nakoniec neoliberalizmus môže splynúť, a tak vytvoriť novú, dosiaľ neznámu formu totality.

Všetko nasvedčuje tomu, že nás čaká možno najťažší zápas o demokraciu, zápas so systémom, ktorý sám seba deklaroval do pozície jej neoddeliteľnej súčasti, no v skutočnosti ju popiera. Tak možno práve tí, ktorí ju budú chrániť, budú označení za jej nepriateľov, no pokiaľ ostaneme verní jej hodnotám a zostaneme nekompromisne v jej medziach, nakoniec musíme zvíťaziť, pretože každá tyrania sa raz musí skončiť. No pasarán!